MY ANOREXIA STORY

Ahojte, dnešní článok bude niečo úplne iné ako býva na tomto mojom blogu. Dlho som premýšľala či ho napíšem alebo nie. Nakoniec som sa rozhodla že áno, nie preto aby som sa tu sťažovala aký mám len ťažký život. Ale preto, aby som trochu pomohla vám ak si takým niečim prehádzate, alebo máte blízkeho z touto chorobou.






Môj príbeh sa začína v júni roku 2014. V tedy som vážila 52kg, na výšku 167-168cm. Áno, nepotrebovala som chudnúť ale bola som blbá.

Dala som sa na "zdravú" stravu. Nejedla som iné mäso ako kuracie a rybie, čo najmenej tuku, žiadne sladké, veď to poznáte.

Takouto stravou som žila asi 4 mesiace, takže približne do takého októbra. V tedy som vážila asi 47kg, čo už som mala 3kg podváhu, no ja som si bola istá že som tučná.

Pýtate sa, prečo s tím moja mama nič nerobila? Robila, nútila ma jesť, vravela že som anorektička. A ja jej na to nie niesom žiadna anorektička, len sa zdravo stravujem. V tedy som si to ešte vôbec neuvedomovala.

Ako čas plynul, odopierala som si čoraz viac potravín.

Dospelo to do štádia, kedy som vyhadzovala všetko jedlo čo sa dalo. Klamala som všetkých ako jem. Samozrejme sa na to prišlo. Presne 15.12 to zistila moja mama, na ten deň nezabudnem. Veľmi plakala.. V  tej dobe som vážila už len 42kg.

Blúdila po nete, hľadala doktora ktorý by mi mohol pomôcť. Aj našla. Objednali ma na 16.1. s tím že mi dali šancu, pribrať už sama doma, aby som v nemocnici nemusela byť moc dlho.

Samozrejme že ma to nejak netrápilo, chudla som ďalej.

Keď som tam prišla, mali plné oddelenie, takže ma preložili na 19.1. vtedy som vážila 39kg, čo bola moja najnižšia váha. Chcela som sa z toho kolobehu dostať, byť normálna. No nedokázala som si priznať že som chudá, alebo presnejšie vychudnutá. Moja predstava bola že vyzerám úplne normálne až trochu pri tele. Nerozumiem ako to je možné.

V nemocnici, na oddelení psychiatria, som si pobudla presne mesiac. Pribrala som 5kg (44kg), pretože ma doslova prepchávali! Ani si neviete predstaviť ten jedálniček. Mám rýchly metabolizmus, takže to bolo fakt ťažké. Ale nejak som si tam uvedomila že vážne nieje pekné to ako vypadám, a musím pribrať.

Snažili sa aj zistiť, prečo sa to celé začalo. Prišla som na to, že to bude asi kvôli rozvodu rodičov, odsťahovaniu z rodného mesta, na druhý koniec republiky a hádky. Zrejme som chcela ukázať že som tu aj ja. To ale ja neviem. Vôbec som si to neuvedomovala.

Bola som doslova na pokraji smrti. Pár dní pred tým ako som tam šla, som dokonca odpadla. Ťažko sa mi dýchalo, myslela som že umieram.

A ako som na tom teraz? Som doma približne 5 mesiacov. V tejto dome som už mala byť na minimálnej váhe, ktorú mám mať (50kg), no ja vážim len 45,5. Chodím na kontroli, doktorka ma rešpektuje, vie že to je ťažké. No nebudete ma rešpektovať do nekonečna. Stále mi musí navyšovať dávku antidepresív..

Toto je dôvod prečo nerobím outfity a celkovo články kde by ste videli celú moju postavu. Bojím sa. Nemám na to odvahu. Raz ju možno naberiem.


Ak tu je niekto kto je niekde na začiatku tohto kolobehu, PROSIM spamätaj sa! Nestojí to za to!



Ak by ste mali nejaké otázky, kľudne sa ma môžte v komentároch spýtať, Rada odpoviem.




CONVERSATION

7 komentárov:

  1. Velmi ocenuji tento článek :-)) přeji Ti mnoho úspěchů. PPP jsou zákeřné nemoce, hodně sil. :-))

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Páni, doufám, že se co nejdřív z anorexie dostaneš úplně.. není to jednoduchý, já vím, ale je dobře, že si s tím něco začala dělat, dokud byl ještě čas, budu ti držet palce!

    anotherdominika.blogspot.cz

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Páni, skvělý článek! Obdivuju, že jsi měla odvahu ho napsat. Přiznat se k tomu. Ale fandím ti, že s tím bojuješ! A držím palce, ať se všechno vrátí do pořádku :)
    Michelle B :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Držím palce, aby všechno bylo teď už jen lepší! Je dobře, že chceš sama a uvědomuješ si to.

    OdpovedaťOdstrániť